Ako zvládať stres a žiť v pozitívnom eustrese, nie v škodlivom distrese

Fenomén stresu je tu s nami a vždy bol. Dokonca pomáhal k prežitiu – v akútnych situáciách jednoducho vystúpil, klesol a človek fungoval ďalej. Preto bol rozdelený na dve časti: na pozitívny stimulujúci eustres, dynamickú silu jemného tlaku na náš výkon, sústredenosť, aktivitu a životný úspech, a na distres, nadmernú záťaž, ktorá psychosomaticky človeka zaťažuje, poškodzuje organizmus zvýšeným hormónom kortizolu a vedie k rôznym ochoreniam. Preto je najvyšší čas vedieť, ako z neho urobiť dobrého sluhu a nie zlého pána.

A ako zvládať stres? Poďme na to.

„Nedá sa chodiť v daždi a nenamočiť sa.“

Máme dynamický životný štýl, tlak na množstvo úloh, rýchlosť doby – a potom v tomto životnom rýchliku zrazu počujete: „Hlavne nebuď v strese.“ To sa ľahko povie, ale ťažšie urobí. Ak chceme celej problematike porozumieť, musíme sa obzrieť späť do histórie.

„Stres bol v praveku prirodzeným prostriedkom človeka na prežitie, keď ho napríklad ohrozovali zvieratá alebo naň zaútočil nepriateľ. V tom okamihu dal mozog signál k akcii v troch možnostiach: bojuj, uteč alebo strpni a skry sa. Pôvodne sa teda stres spájal s prežitím. Pri strese sa nás zmocňujú emócie a nadvládu získava emocionálna časť mozgu – amygdala. Krv sa z hlavy presunie do končatín a celého tela, a tým dochádza aj k utlmeniu logiky.“

Dnes je to trochu inak: nebojujeme o holé prežitie, ale sme vo vleku rýchlosti doby, tlaku médií a digitálneho sveta a sme pod veľkým vplyvom sociálnych sietí. A tak si často väčšiu časť stresu vytvárame vlastne sami, predovšetkým svojimi postojmi, predstavami a myšlienkami.

Je dokázané, že raz za dva roky sa množstvo informácií vo svete zdvojnásobí – a zdvojnásobí sa aj tlak na človeka. Hlava ide na plné obrátky a vkrádajú sa do nej otázky typu: „Čo si o mne pomyslia iní ľudia?“ Nepestujeme si osobné vedomie hodnoty, naopak sa vďaka nerelevantným príspevkom na sociálnych sieťach stigmatizujeme do tieňa svojej osobnosti a často démonizujeme svoje chyby. Pravdou však je, že práve chybami a skúsenosťami sa človek najviac učí.

Žiaľ, ukazuje sa, že v budúcnosti stresu pravdepodobne nebude menej, ale práve naopak stále viac – a my sa musíme naučiť zvládať ho a vedieť s ním pracovať.

Čo s tým? Nový životný štýl, nový uhol pohľadu na život a jeho zmysel a predovšetkým nové praktické kroky pre zdravé fungovanie so sebou samým a hlavne vo vzťahoch.

Ako „tancovať medzi kvapkami dažďa“ každodenného stresu

Jedna z praktických techník môže byť taká, že kedykoľvek mám nejakú negatívnu emóciu – strach, hnev, bezmoc – zastavím sa a položím si otázku, ktorá myšlienka tento pocit spustila. Hlavné je strach si uvedomiť, priznať si, že ide len o emóciu, a nebojovať s ňou.

Namiesto boja je vhodné začať túto myšlienku skúmať. Veľmi dobrým nástrojom je povedať si: „Pozorujem svoj strach.“ S touto emóciou sa potom už nestotožňujeme, ale ju pozorujeme.

Človek totiž verí všetkým svojim myšlienkam – niektoré sú pravdivé, iné nie. Zistilo sa, že až 80 % myšlienok je mylných a vytvára zbytočné domnienky. Ako to odlíšiť? Pomôžu tri zásadné otázky. 

Je to racionálne?

Mám na to nejaký dôkaz?

Slúži mi to v tejto chvíli? 

Ak je odpoveď nie, myšlienka je nepravdivá. Veľa záleží na tom, ako si jednotlivé situácie pomenujeme, pretože to výrazne ovplyvní hormóny, ktoré sa v tele spúšťajú. Profesor MUDr. Radkin Honzák hovorí: „V pomenovaní problému sa nachádza jeho riešenie.“ 

To je tá pravá rada: pomenujte svoju „situáciu“ najlepším možným spôsobom. Napríklad: „Je to moja nová výzva.“ „Mám šťastie na životný tréning.“ „Som lepším človekom než ten, kto ma uráža.“ „Práve teraz mám novú príležitosť na zmenu.“

Nikdy to nie je ľahké, ale kto nám sľúbil, že život bude stále ľahký? Život patrí k prírodným zákonom tejto planéty a tie fungujú na princípe: silnejší prežije. Hľadajme teda osobnú silu – fyzickú, psychickú, mentálnu aj sociálnu, silu priateľstva a ľudskej opory.

Čo teda naozaj prakticky funguje

Každý z nás má tri emočné centrá v tele: brucho, hrudník a mozog.

Brucho – emócie hnevu, zlosti, potreby útoku.

Choďte niekam, kde ste sami, vezmite do ruky pracovnú dosku alebo knihu a udrite ňou o stôl. Ozve sa rana ako z dela – a príde citeľná vnútorná úľava. Dnes už nemôžeme ísť zabiť medveďa, aby sme ukončili pocit ohrozenia z minulosti, ale potrebujeme bezpečne navodiť pocit uskutočneného boja. Pomôcť môže aj krátky výkrik či ešte lepšie hlasný spev, ktorý uvoľní napätie bez opätovného podráždenia.

Hrudník – centrum strachu, úzkosti, potreby ustrnutia.

Uvoľníte ho prácou s dychom: hlboké nádychy a výdychy pomôžu uvoľniť bránicu, ktorá sa pri strese zastavuje a dáva amygdale signál, že sa niečo deje. Po niekoľkých hlbokých nádychoch sa snažte dych zharmonizovať, aby sa prietok kyslíka do mozgu stabilizoval. 

Mozog – centrum potreby úniku zo stresovej situácie.

Tu fungujú rôzne pohybové aktivity: prechádzka počas pracovnej pauzy, chôdza so psom, bicykel, šport. Pohyb znižuje rumináciu – opakujúce sa negatívne myšlienky. Dôležité je zmeniť prostredie a vystriedať stresové za prírodné.

Tieto zdanlivo banálne kroky majú bohaté vedecké podklady a v skutočnosti naozaj fungujú. Problémom dnešnej doby je veľké odpojenie od prírody a neznalosť správneho pohybu. Ak si tieto dve veci pravidelne doprajeme, výrazne nám pomôžu spracovávať stres ako potrebnú dynamiku pre náš život a životné ciele.

Návrat k prírode

 Ako sme sa správali ako deti, keď nám bolo smutno, niečo nás bolelo alebo nám niekto ublížil? Hľadali sme mamu a jej láskavú náruč. Dnes sme už dospelí a možno sami rodičia, ale jednu matku máme všetci spoločnú. Vždy je nablízku a vždy pripravená objať nás a pomôcť. Tou matkou je príroda.

Príroda je tu pre všetky bytosti, ponúka nekonečné možnosti uzdravenia a zdravého života. Dáva byliny, živly a pôvodný harmonický rytmus pre ľudskú dušu aj telo.

Eva Tesařová, 23. 8. 2025